Aby som trochu ozvláštnila rubriku o časopisoch, v tomto príspevku budem porovnávať dva z nich:
e
Prečo? Týmto spôsobom sa totižto pokúsim identifikovať prečo ma Étapes nejako nevie presvedčiť o tom, že stojí za to doňho investovať tých 19,90 Euro.
Jedným z faktorov, ktoré vždy zvažujem pri kúpe novej knihy alebo časopisu je skutočnosť, či veci, ktoré uverejňuje, som už predtým videla na internete. Ak áno, tak ma zaujíma čo mi teda o nich ponúka navyše. Tieto dva časopisy sú vynikajúcim príkladom práce s internetovým materiálom, avšak s úplne iným výsledkom.
Étapes je francúzsky časopis, ktorého španielska edícia začala vychádzať len pár rokmi (aktuálne je vonku číslo 13), vychádza štyri krát do roka, a už aj to sa trochu bije s jeho konceptom: prinášať aktuálne tendencie zo svetovej vizuálnej kultúry. Na prvých dvadsiatich stranách sú obrazovo a s popiskami predstavené aktuality z tvorby grafických dizajnérov a štúdií, ďalšia časť je vyhradená hlbším tématickým článkom (v tomto čísle je to slovník surrealismu Ricka Poynora, zase ďalšia rekapitulácia práce Karela Martensa a rozhovor s ním, preklad rozhovoru Lindy Kudrnovskej s Candy Chang o sociálnom dizajne, článok Lizy Ramalho a Arthura Rebelo o ich výstave Projekt je proces), ktoré sa postupne prelievajú do rozhovorov s niekoľkými dizajnérmi zo všetkých kútov sveta. V závere je sekcia na nenatieranom papieri vyhradená tzv. textom, čo sú viac teoretické články. No, tak toľko asi k ambicióznej štruktúre, ktorá nemusí byť zlá, ak sa naplní kvalitným obsahom. Ak však ako čitateľ grafický dizajnér čítate rôzne blogy, chodíte na výstavy, občas na nejaký ten festival či bienále tak o Karlovi Martensovi už čo to viete, Rickove články o česko-slovenskom surrealisme ste už mohli čítať kde-tade na internete, rozhovory s neznámymi dizajnérmi vám nič moc nové neprinesú – veď všetci sme dizajnéri a na všeobecné otázky bývajú aj odpovede rovnaké (študoval si tam a tam aký máš z toho zážitok, akí súčasní dizajnéri ťa ovplyvňujú, aké metódy práce uplatňuješ, prečo ste si dali názov štúdia “xxx”, a pod. ). Na druhej strane, možno je cieľovou skupinou časopisu skrátka také publikum, ktoré si touto formou raz za tri mesiace doplní čo nové sa stalo vo svete grafického dizajnu, vzdychne si nad pestrosťou uverejnených prác a ide si ďalej po svojom.
Naopak časopis, ktorý raz za pol roka vydáva blog It’s nice that, vychádza absolútne celý z ich internetového obsahu. No namiesto predstavovania tendencíí slúži jeho vydávanie ako fyzický archív toho najzaujímavejšieho čo prebehlo po internete a takto dostáva trvalejšiu podobu. Obsah dotvárajú rozhovory a autorské články, napríklad vynikajúci rozhovor s Nevillom Brodym, ktorý sa práve stal vedúcim Communication Art & Design kurzu na Royal College of Art, rozhovor s duom Bompas & Parr, ktorý sa venujú performance z jedla, a zo želatíny stavajú celé mestá, alebo rozhovor s Mirandou July o všetkých tých magických veciach, ktorým sa venuje. Medzi článkami nájdeme históriu Riso Pressu, pátranie po prvej dáme typografie Beatrice Warde od Sara de Bond (fascinujúce čítanie) a článok o vzťahu medzi farbou, hudbou a umením od Mikeho Lemanskeho. Je podivuhodné, koľko kvalitného obsahu sa podarilo autorom dostať do tohto časopisu, od ktorého som to mimochodom ani nečakala, za cenu 12 eur a bez inzercie! Človek si až hovorí, že chlapci žijú z vody.
Takže záver: lesklé stránky časopisov dokážu klamať, ale kľudne si kupujte časopisy aj len zo zvedavosti. Na druhej strane treba brať v úvahu, že prítažlivosť obsahu sa môže meniť číslo od čísla v závislosti na ponúkanom materiáli: je to niečo ako hľadať balanc medzi písaním o veľmi známych ľuďoch, o ktorých už všetko vieme a o neznámych dizajnéroch o ktorých zas až tak moc vedieť nepotrebujeme. Kto vie vyvážiť presne ten pomer známych osobností, ktoré ale majú čo povedať, a nových tvári o ktorých stojí za to si prečítať, tak ten má vyhrané : )
malý dizajn blog 